Holiday Info

Blíži sa víkend a predpoveď hlási slnečné počasie bez búrok. Inými slovami, ideálne podmienky na turistiku aj únik pred letnými tridsiatkami. Tipov na výlet mám tentoraz viac, no pri zaspávaní padne definitívne rozhodnutie: Vajskovský vodopád. Láka ma dokončiť objavovanie tejto časti Nízkych Tatier. Vajskovskú Skalku už mám za sebou, hoci to určite neznamená, že som tam bola naposledy. Tentoraz však mierim nižšie, do doliny, za vodou, lesom a tichom. Ráno štartujem o 7.00 spojom s prestupom v Brezne. Motorizovanú časť výletu končím približne o 8.45 na Krupovej. Z autobusu vystupujeme šiesti: päť zberačov čučoriedok, ktorí sa po chvíli stratia kdesi v lese ... a ja.

Z Krupovej na Kosodrevinu

Prvá polhodina na Kosodrevinu ubieha rýchlo. Onedlho stojím na rázcestí a vyberám si modrú značku smerom na sedlo Príslop. Od tohto momentu idem bez akéhokoľvek sprievodu a ešte dlho to tak aj zostane. Úvodné metre sú veľmi príjemné. Chodník vedie po vrstevnici a otvárajú sa z neho pekné pohľady na úbočia Chopka, Derešov aj Baby. Na Drevenicu pod Derešmi, kde sa nachádza ďalšia križovatka, prichádzam za necelých 45 minút. Tu sa lúčim s modrou značkou a pokračujem po žltej.

Po žltej značke do tichšej časti hôr

Žlté značenie sa začína klesaním a hustým lesíkom. Atmosféra je o poznanie divokejšia a miestami mám pocit, že by sa spoza stromov pokojne mohol zjaviť aj nejaký zbojník. Tento úsek preto radšej prejdem svižnejším krokom. Nasleduje krátka, no menej prehľadná časť pri sviežom potoku. Chodník je tu zarastený bujnou vegetáciou a treba dávať pozor, kadiaľ presne vedie. Keď prekonám aj túto prekážku, čaká ma už príjemná cesta až ku križovatke pred Pálenicami. Tam sa nedá prehliadnuť drevený dvojzubec s tabuľkou, ktorá jasne naznačuje: tu treba odbočiť k vodopádu. Poslúchnem a začínam mierne stúpať k plánovanému cieľu.

K vodopádu

Táto časť trasy má výnimočnú atmosféru. Je to presne ten typ horskej romantiky, kvôli ktorej sa oplatí odbočiť z hlavnej cesty. Medzi lopúchmi objavím starú drevenú búdku, ktorá už pôsobí, akoby mala najlepšie roky dávno za sebou. Vzhľadom na jej stav si hovorím, že o rok tu už možno nebude, a tak si svoj malý objav radšej hneď fotím. Pokojne by sa hodila do nejakého filmu. Po približne hodine začujem zurčanie vodopádu. To je dobré znamenie, idem správne. Ešte skôr, než sa k nemu dostanem, zazriem vretenicu vyhrievajúcu sa na kameni a vyplaším aj zviera, ktoré vykúkalo spoza chvojiny. Možno líšku, možno niečo iné. Dnešný deň má skrátka nádych divočiny. Vajskovský vodopád je mohutný a dostatočne hlučný na to, aby okamžite prebral všetku pozornosť. Chvíľu pri ňom zostávam, vnímam silu vody a okolitý chlad. Keď začujem prichádzať ďalších turistov, uvoľním miesto a pomaly sa vraciam späť.

Cez Pálenice do Črmného

Cestu späť k Pálenici si užívam naplno. Príroda tu pôsobí panensky, pokojne a nepoškodene. Za Pálenicou sa charakter trasy postupne mení. Lesný chodník vystrieda asfaltka, ktorá by bola ideálna aj na bicykel. Zdá sa, že niekto to pochopil presne takto. Popri ceste míňam priviazaný bicykel bez majiteľa. Jeho vlastník si pravdepodobne doprial vlastný horský duatlon, časť trasy na bicykli, časť pešo. Kým sa dostanem na cieľovú zastávku v Črmnom, prejdú ešte dobré dve hodiny. Spoločnosť mi robí hlasná horská bystrina, ktorá zurčí tak intenzívne, že človek nepočuje ani vlastné slovo. Prechádzam preto na vnútorný monológ. Keďže mám ešte dostatok času, pred ukončením túry odbočujem k pamätníku obetiam lavíny. Od hlavnej cesty je vzdialený približne 20 minút. Miesto pôsobí ticho, vážne a trochu tiesnivo. Pri pohľade na pamätník si uvedomím, že príroda vždy vyhrá a človek je oproti nej veľmi malý. Dlho sa nezdržiavam. Tmavý les všade naokolo vo mne vyvoláva rešpekt, a tak sa radšej vraciam späť.

Malý záverečný omyl

Posledné minúty pred odchodom autobusu trávim posedávaním pri pamätníku v Črmnom. A to je chyba. Toto totiž nie je autobusová zastávka. Tá sa nachádza ešte asi 300 metrov vpravo, na čo ma pri nastupovaní upozorní miestny vodič autobusu. Našťastie je veľmi láskavý a zľutuje sa nad osamelou turistkou, ktorá mu dáva zúfalé znamenia, aby zastavil. V tej chvíli mi prebehne hlavou len jedno: typické ja. Našťastie sedím v autobuse. V Podbrezovej prestupujem na spiatočný spoj domov a môžem si vydýchnuť. Výlet k Vajskovskému vodopádu bol iný ako hrebeňové túry. Bez strmých výstupov, zato plný ticha, vody, zelene a nedotknutej prírody. Bol to deň s pokojnejším tempom, no silnou atmosférou, presne taký, aký si človek v horách občas potrebuje dopriať.